7x Ako
Michal Chovaňák

Nie je pravda, že si dizajnéri a programátori nevedia porozumieť. Nie sú to dve odlišné entity z rozdielnych vesmírov. Stereotyp je, že dizajnéri sú tvrdohlaví, neoblomní a programátori sú stroje bez emócií. V skutočnosti takýto stereotyp napĺňa len málokto z nás. Bariéru vnímam v jazyku, ktorým komunikujeme. Ak sa chcem s niekým dorozumieť, tak sa potrebujem naučiť
základy jeho jazyka. Dizajnér komunikuje farbami, písmom, geometrickými tvarmi a programátor hlbokým pochopením technológií.

Mať náhľad do oboch „svetov” pomôže rozotrieť tvrdú hranicu medzi nimi. Nehovorím, že dizajnér by mal vedieť programovať a naopak. Mám na mysli scenár, keď si obe strany navzájom otvorene odovzdávajú svoje názory a obavy.

Programátor vie ponúknuť alternatívy – táto časť môže byť obzvlášť náročná – poznám veľmi podobné riešenie, môžeme to skúsiť? Dizajnér ponúka vynaliezavosť – takto som nad tým rozmýšľal, toto robí celý web unikátnym, potrebujeme to dokonalé, alebo pokojne aj toto sa mi páči, chcem to tak skúsiť. Nekomunikovať by bola premrhaná príležitosť. Bolo by to ako vo fabrike, kde by z dopravníkového pásu šiel stále rovnaký dizajn a kód.

Dôležité je teda vytvoriť priestor na komunikáciu, zapojiť do projektu všetkých od začiatku. Môžeme to nazvať dizajn šprint pre chudobných (menšie budgety).

Úplný prehľad nemám, nestíham to všetko nasávať. Mám pocit, že každý deň sa zverejní nový AI tool a nový článok o tom, ako AI nahradí programátorov.

Mám nainštalovaný Github Copilot (odporúčam aj Github Copilot Labs). Má to krásny názov – Váš párový programátor. Pri programovaní častokrát píšeme
repetitívny kód stovkykrát dookola. Toto za nás teraz otrocky robí Copilot. Dopĺňa kusy kódu priamo v editore. Tiež vie navrhnúť zložitejšie funkcie. Spomínam si, keď sme ho v Echte skúšali prvýkrát, keď uzrel svetlo sveta.
Pozerali sme na obrazovky a potom na seba v nemom úžase.

ChatGPT používam, keď si potrebujem naštudovať nejakú tému alebo technický koncept. To, či mi články alebo knihy niečo dajú, sa vlastne dozviem, až keď ich prečítam. Ak správne formulujem otázku, viem do pár
sekúnd dostať výcuc extrémneho množstva dát. To je úžasná superpower.

Úplne ideálne je mať obsah, s ktorým sa dá pracovať. S „Lorem Ipsum” sa web navrhnúť nedá. Keď potrebujem od klienta niečo na úvod, aby sme mohli pracovať, tak používame Priority guides. Jednoducho povedané,
potrebujeme textový dokument s hierarchicky usporiadaným reálnym textom, aktívnymi prvkami a vysvetlením. Napríklad úvodná sekcia na domovskej
stránke bude mať nadpis, krátky perex, tlačidlo, ktoré pôjde na kontaktný formulár, a obrázok, na ktorom chcú hneď na prvú ukázať svoj produkt.

Potom príde rad na nás. Navnímame pripravený obsah, identifikujeme slabé miesta, doplníme náš vstup, dáta a know-how. Prejdeme si to spoločne a iterujeme, až kým budeme spoločne s klientom spokojní.

Toto je veľmi dôležitá otázka, ďakujem. Web zohráva významnú úlohu pri marketingovej komunikácií a imidži značky. Treba sa rozhodne pripraviť na to, že redizajn vyžaduje veľa času a námahy aj na strane klienta.

V úvode je našou úlohou položiť správne otázky, pomôcť klientom formulovať problém, ktorý treba riešiť a pomenovať všetky očakávania. Napríklad tradičné – „Chceme vyzerať ako Apple”. Za tým je vždy niečo
skryté a my to musíme pochopiť. Klienti majú mnoho skúseností, najlepšie poznajú svoj biznis, svojich používateľov aj to, čo potrebujú. Máme vlastný dotazník, ktorý nám v tomto pomáha. Začneme pracovať až po jeho vyplnení. Nikdy nie predtým.

V týchto dňoch robíme na redizajne webu pre vzdelávaciu organizáciu. Pripravili sme prvé dva koncepty v rámci Kickoffu, ktoré podľa mňa dopadli
výborne. Oba koncepty z vlastnej iniciatívy testovali na svojej cieľovke, úplne nezávisle na nás – vo vlastnej réžii. Na základe toho viem povedať, že to dopadne super. Je z nich cítiť, že chcú mať čo najlepší výsledok. Záleží im
na tom a je to pre nich dôležité. My cítime, že robíme zmysluplnú prácu a dáme zo seba to najlepšie.

Každému funguje niečo iné. Osvedčili sa mi dve veci. Každé ráno si zapíšem na papier, čo potrebujem daný deň robiť, a to sa snažím dodržať. Je to zložité, ale zároveň odmeňujúce. Zložité v tom, že musím samého seba dobre poznať, aby som si toho naložil presne toľko, koľko viem zvládnuť. Keď to v daný deň splním, v mojom mozgu sa spustí fontána dopamínu a som spokojný sám so sebou.

Pri time managemente je dôležité plánovať, ale aj niečo spraviť (get shit done). Na to sa potrebujem sústrediť. Druhé pravidlo som odpozeral od môjho youtubového mentora Aďa Hubermana – z jeho podcastu o sústredení. Pracovný deň mám rozdelený na dve až tri približne 90-minútové okná, počas ktorých robím náročné úlohy. Medzi nimi mám pauzy, počas ktorých stále pracujem na menších úlohách, ktoré nevyžadujú toľko koncentrácie, napr. maily, Slack a pod. Je za tým celá veda o tom, ako funguje naše telo a mozog
v ultradiánnom rytme.

Odpoviem hneď na prvú – silovým a aeróbnym cvičením. Sedím za počítačom veľmi dlho a ak by som nerobil kalisteniku a nechodil plávať, rozpadol by som sa. Doslova. Nemal by som po práci na nič energiu. Keď idem podvečer na tréning, tak nielen že som urobil pre seba niečo dobré, ale mám paradoxne aj dobité batérie.

Literatúra je v tomto veľmi striktná. Nestačí ísť raz za týždeň do posilky, ale je potrebné mať aspoň 3 silové tréningy a 2 aeróbne aktivity – kľudne aj bike, skate alebo surf.

Popisujem to zjednodušene sám pre seba tak, že náš mozog pracuje podobne ako AI. Čím viac informácií a vnemov dostane, tým viac sa rozvíja v konkrétnej oblasti. Nájsť si čas je v skutočnosti ľahšie, ako si všetci myslíme. Problém je udržať svoju pozornosť na konkrétnej veci. Ak sa do toho mám nútiť, tak nevydržím.

Keď ma to však baví, tak to je prirodzené. Neviem sa od toho odtrhnúť, hltám informácie a zrazu zistím, že sú 4 hodiny ráno. Prihlásim sa na kurzy, idem na tréningy, chodím na eventy. Prerastie to postupne do môjho jadra.

Je ťažké nájsť to, čo nás baví. Neviem, či sa to dá inak, ako iba skúšať veľa vecí. Raz ma Jakub zavolal na Pyšný štít do Vysokých Tatier. Ani som poriadne nevedel, do čoho idem. Zrazu sme stáli pod obrovským kopcom,
pripnutí na lane s vysokohorským vodcom a liezli sme do výšky 2623 metrov. Mal som strach. Vôbec som netušil, že ma to bude baviť, ale keď som stál hore, tak to bolo krásne. Nezabudnem na to. Odvtedy sme pochodili takmer všetky kopce vo Vysokých Tatrách. Vždy sme si našli čas.

Zhrnuté v skratke – ak ma niečo baví, tak sa z toho stane moja silná stránka.

To je úplne jednoduché. Pravidelne cvičiť, jesť zdravo, žiadny junk, nepiť alkohol, nefajčiť, vyhýbať sa stresu a mať dobrý spánok. Asi preto ho poriadne ešte neviem.